Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21.7.1880 (streda) v Košariskách v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny. Jeho otec Pavol bol skalopevný národniar, a tak vychovával aj svoje deti. Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave (1890), študoval v Šoproni (1893) a gymnaziálne štúdiá ukončil maturitou v roku 1898 na gymnáziu v Szarvasi.

     V roku 1898 odišiel Štefánik do Prahy, kde najprv študoval stavebné inžinierstvo a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1904 obhájil dizertačnú prácu O novej hviezde v súhvezdí Cassiopea objavenej v roku 1572, zložil rigorózne skúšky a bol promovaný na doktora filozofie.

      Štefánikova mimoriadna inteligencia a výnimočné čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrnou a vedeckou spoločnosťou. V Prahe nadviazal Štefánik kontakty so slovenskou študujúcou mládežou, ktorá sa grupovala v spolku Detvan, ktorému istý čas aj predsedal. V časopise Čas vychádzala Štefánikova rubrika, ktorá mala vzbudzovať záujem českej verejnosti o Slovensko. Štefánik sa stretával s predstaviteľmi hlasistického hnutia, združenými okolo časopisu Hlas a obhajoval myšlienku česko-slovenskej jednoty.

      V novembri 1904 odišiel Milan Rastislav Štefánik do svojej druhej vlasti do Francúzska. Tu v Paríži pod vedením profesora Julesa Janssena, zakladateľa, priekopníka astrofyziky a riaditeľa observatória v Meudene, sa mu otvorili široké možnosti vedeckého bádania. Už v prvých rokoch publikoval 12 vedeckých prác.

      Spolu sa zúčastnili výpravy na Mont Blanc, aby pozorovali Slnko a Mars. V Paríži pracoval Štefánik v slávnom observatóriu Meudone. Zúčastnil sa ďalších pozorovaní na Mont Blancu, výpravy do Španielska, zúčastnil sa na zjazde Madzinárodnej únie pre výskum Slnka v Oxforde. V máji 1907 udelila Francúzska astronomická spoločnosť Štefánikovi Janssenovu cenu za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu. Štefánik sa stal plateným spoluriaditeľom observatória na Mont Blancu, ale spoločnosť tohto observatória sa rozhodla v roku 1908 hvezdáreň zrušiť. Jeho cieľom v nasledujúcich rokoch sa stalo založenie samostatného observatória.

      V roku 1910 ho vedecké ústavy Bureau des Longitndes a Bureau Central Météorologigne poverili pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti. Tu sa Štefánikovi podarilo položiť základy tahitskej hvezdárne a založiť meteorologickú stanicu.

      Aj po návrate do Paríža venoval Štefánik množstvo energie na jej dobudovanie. Aj v ďalšom období veľa cestoval a získal značnú diplomatickú obratnosť i vplyvné známosti. Od roku 1912 pracoval vo francúzskej hvezdárni.

      V tom istom roku získal aj francúzske občianstvo. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Jassenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy bol francúzskou vládou vyznamenaný Radom rytiera Čestnej légie (1914). Bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti, uznávaný vo vedeckých kruhoch, pozývali ho aj na univerzitu v Oxforde. Keď však v roku 1912 žiadal v Prahe o mimoriadnu profesúru, jeho žiadosti nevyhoveli.

      Prvá svetová vojna zastihla Štefánika v Maroku, kde chcel zriadiť observatórium. Po návrate do Francúzska absolvoval výcvik v leteckej škole v Chartres a výcvik v stíhacej divízii v hodnosti poručíka. V máji 1915 bol odvelený na front. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou.

      V septembri bol odvelený na srbský front. Napriek svojmu svetobežníctvu sa Štefánik neprestal považovať za Slováka a napriek francúzskemu občianstvu zostal srdcom Slovákom. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán Česko - slovenského zahraničného odboja. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš.

      V pláne Národnej rady československej bolo vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko - uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti, sústredených v Rusku a v značnom počte v Taliansku. Diplomatické vyjednávania v Rusku, v Taliansku, získavanie dobrovoľníkov v USA, to všetko pripadlo na Štefánika.

      V USA u prezidenta W. Wilsona dosiahol s podporou francúzskej diplomacie súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 dobrovoľníkov (1917). Rokovania s talianskou stranou o organizácií čs. armády sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy v apríli 1918 o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku. Vďaka úspešným diplomatickým krokom československú armádu (mala už 100 000 vojakov) uznali a Štefánik si vyslúžil hodnosť generála.

      V auguste 1918 sa vydal na náročnú cestu k légiám na Sibíri. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou. Svedčí o tom i vysoké vyznamenanie Rad Sv. Vladimíra, ktoré mu udelilo najvyššie ruské velenie. V roku 1919 Štefánik dojednal ich stiahnutie a postupný odsun z Ruska.

      Koncom apríla 1919 navštívil Štefánik Taliansko, aby zabezpečil odchod našich zajatcov domov. V nedeľu 4. mája 1919 sa v Galarate rozlúčil Štefánik s najvyššími predstaviteľmi Talianska. Svoj oslobodený národ ani rodnú zem už neobjal živý. Pri návrate do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny v Československej vláde sa jeho lietadlo pri Ivanke pri Dunaji zrazu zrútilo priamo na zem. Milan Rastislav Štefánik spolu s dvomi talianskymi letcami a mechanikom zahynul. Nehoda stále vzbudzuje otázniky a ani po viac ako 80 rokoch sme sa nedozvedeli objektívne príčiny tragickej smrti našej najvýznamnejšej osobnosti novodobých dejín.